Experiment Rosenau-a, 1918-1919

 

Dr. Milton Joseph Rosenau

Zhrnutie experimentu v správe o verejnom zdraví.

 
Zrejme najzaujímavejšie epidemiologické štúdie prevedené počas pandémie v rokoch 1918-1919 boli experimenty na ľuďoch vykonané Verejnou Zdravotnou Službou amerického námorníctva pod dohľadom Miltona Rosenaua na Gallops Island, v karanténnej stanici Bostonského prístavu a na jeho náprotivku Anjelskom ostrove San Franciscu.
Experiment sa začal so 100 dobrovoľníkmi z námorníctva ktorí nemali žiadny záznam o prekonaní chrípky.
 
Rosenau bol prvým, ktorý informoval o experimentoch vykonaných na "Gallops ISland" v Novembri a Decembri 1918. Jeho prví dobrovoľníci dostali najprv jednu a potom rôzne vetvy Pfeifferového bacila sprejovaním a výterovou paličkou do ich nosov a hrdiel a potom do ich očí.
Keď táto procedúra zlyhala pri pokuse vytvoriť ochorenie, ostatní boli naočkovaní zmesou rôznych organizmov izolovaných z hrdiel a nosov pacientov s chrípkou. Niektorým z dobrovoľníkov boli dokonca podané injekcie s krvou od chrípkou nakazených pacientov.
 
Neskôr bolo 13 dobrovoľníkov umiestnených na chrípkové oddelenie a vystavených 10 pacientom/každému zvlášť/ s rozvinutou chrípkou.
Každý dobrovoľník si musel podať ruku s každým pacientom, rozprávať sa s ním na blízku vzdialenosť a dovoliť pacientovi zakašľať mu priamo do tváre.
Ani jeden z týchto dobrovoľníkov nedostal chrípku. Rozenau zostal prekvapený a zdráhal sa robiť závery z týchto negatívnych výsledkov.
Ukončil svoj článok v "JAMA" priznaním: ,,Vstúpili sme do epidémie s predstavou že poznáme príčinu ochorenia a boli sme si celkom istí, že vieme ako sa ochorenie prenáša z osoby na osobu. Takže pokiaľ sme sa niečo naučili, je to to že si niesme istí čo skutočne vieme o ochorení.
 
Experiment prevádzaný na Anjelskom Ostrove, ktorý pokračoval začiatkom roku 1919 v Bostone rozšíril tento výskum o očkovanie mathersovým streptokokom a zahrnutím hľadania filtre obchádzajúcich častíc, avšak tiež skončil s rovnakými negatívnymi výsledkami.
Zdalo sa, že to čo bolo uznávané ako jedno z najviac infekčných a prenosných ochorení nebolo schopné nikoho nakaziť v experimentálnych podmienkach.
 
Niektoré zaujímavé avšak neúspešné pokusy ako experimentálne nakaziť chrípkou.
Aké obrovské sú ťažkosti obklopujúce štúdium povahy vírusu chrípky je uvedené v nasledujúcom zhrnutí dvoch sérií experimentov prevedených v Bostone a San Franciscu.
 

Bostonské experimenty

 
Tieto experimenty boli prevedené v spolupráci s veliteľom plk. M. J. Rosenau-om, zdravotnícke jednotky, U.S.N.R.F., a plk. W. J. Keegan-om, zdravotnícke jednotky, U. S. N. R. F. , chirurgom Joseph Goldberger-om a asistentom chirurga G. C. Lake-om zo Služby Verejného Zdravia USA na karanténnej stanici, GAllop´s Island, Boston, Massachusetts.
 
Objektom experimentu bolo 68 dobrovoľníkov z Námorného zadržiavacieho tréningového tábora Spojených štátov, Door Island, Boston.
Títo dobrovoľníci boli v určitej miere vystavení epidémii chrípky v tréningovom tábore alebo na nejakej stanici pred príchodom na Door Island; 47 mužov bolo bez histórie ochorenia na chrípku behom poslednej epidémie a 39 bolo bez histórie ochorenia na chrípku v celom svojom živote.
 
Experimenty pozostávali s očkovania čistými kultúrami pfeifferových bacilov spolu so sekrétmi z horných dýchacích ciest a krvou z typických prípadov chrípky.
Štúdia začala 13. Novembra experimentom v ktorom bola čerstvo izolovaná suspenzia pfeifferových bacilov vštepená do nosa 3 ľudí bez predchádzajúcej imunity a 3 ľudí ktorí už v anamnéze mali prekonané ochorenie v prebiehajúcej epidémii.
Nikto z dobrovoľníkov nevykázal žiadnu reakciu, ktorá by nasledovala po naočkovaní.
 
Ďalší experiment neskoršieho dáta bol zrealizovaný za použitia suspenzie niekoľkých rozdielnych čistých kultúr pfeifferových bacilov, z ktorých 4 boli nedávno izolované.
10 predpokladane neimúnnych/ bez záznamu o predchádzajúcich prekonaniach chrípky v živote/ dobrovoľníkov bolo naočkovaných s rovnakými negatívnymi výsledkami.
Tieto súbory experimentov boli urobené so sekrétmi, či už filtrovanými alebo nefiltrovanými, z horných dýchacích ciest typických prípadov chrípky v aktívnom štádiu ochorenia. V týchto experimentoch bolo 30 mužov vystavených očkovaniu v zmysle sprejmi, výtermi nosa a hrdla alebo oboma súčasne.
Interval uplynulý medzi zaistením sekrétu od darcu a naočkovaním dobrovoľníka sa postupne znižoval takže v tretej sérii bol tento interval nanajvýš 30 sekúnd. V žiadnom prípade sa u nikoho nepodarilo vyvolať príznaky ochorenia chrípky.
 
Ďalší experiment bol navrhnutý tak, že členovia jednej skupiny dobrovoľníkov ktorí boli očkovaní týmito substanciami so sekrétmi boli ešte vystavení skupine pacientov s chrípkou v aktívnej fáze ochorenia v snahe navodiť a simulovať podmienky, ktoré sú v prirodzenom prostredí považované za príhodné pre šírenie infekcie.
Každý z tejto skupiny 10 dobrovoľníkov prišiel na niekoľko minút do blízkeho kontaktu s každým z 10 pacientov s chrípkou z oddelenia Nemocnice pre námorníctvo Chelsea.
V čase kedy boli dobrovoľníci vystavení infekcii, všetci chorí boli 10 až 84 hodín od prepuknutia ochorenia a 4 boli nie viac ako 24 hodín od prepuknutia ochorenia. Každý dobrovoľník sa rozprával s každým pacientom niekoľko minút a každý pacient bol požiadný zakašľať každému dobrovoľníkovi do tváre, tak že každý dobrovoľník bol vystavený kašľu od 10 chorých.
Totálny čas vystavenia ochoreniu každého jedného dobrovoľníka takto bol 3/4 hodiny. U žiadneho z dobrovoľníkov sa po experimente nerzovinuli žiadne príznaky ochorenia.
 
Ďalší experiment
 
Boli zabezpečené sekréty od 5 typických prípadov chrípky, následne boli filtrované a niektoré z filtrátov boli subkutánne /podkožne/ očkované skupine 10 dobrovoľníkov. V rovnakom čase bola odobratá krv od rovankých prípadov, ktorá sa spojila, premiešala a vstrekla každému z 10 dobrovoľníkov. Časová medzera medzi odobratím a naočkovaním krvi nebola väčšia než 3/4 hodiny.
Nikto z mužov podrobených experimentu neprejavil žiadne známky ochorenia.
V predchádzajúcich pokusoch patrili pacienti, ktorí slúžili ako darcovia, k skupinám z epidemických ohnisiek buď na lodi, alebo v inštitúciách. Veľká väčšina skutočne patrila do skupiny z epidémie na palube USA S. Yacona.
Z personálu tohto plavidla bolo 95 osôb, 80 alebo 84 percent, postihnutých touto chorobou pri epidémii medzi 17. a 29. novembrom.
 

Experimenty zo San Francisca

 
Nasledujúce pozorovania boli uskutočnené prakticky simultánne s tými, ktoré opisujeme vyššie. Výskumy boli prevedené na Anjleskom ostrove karanténnej stanici, San Francisco. CAl. za využitia dobrovoľníkov z Yerba Buena námornej tréningovej základne, San Francisco.
Experimenty boli prevedené chirugom G. W. McCoy-om, zo Služby Verejného Zdravia USA, a plk. De Wayne Richey-om, z námorníctva US.
Dobrovoľníci ktorí boli použití v týchto experimentoch sa líšili od tých v Bostone v dvoch ohľadoch -
 
po prvé personál Yerba Buena Station nebol vystavený prebiehajúcej chrípkovej epidémii a bol teda považovaný za personál bez prirodzenej imunity
 
po druhé všetci muži boli vakcinovaní veľkými dávkami bakteriálnej vakcíny obsahujúcej Pfeifferové bacili, 3 fixné typy pneumokokov a hemofilné streptokoky.
 
Niesme schopní povedať aký vplyv táto vakcinácia mala pri podpore odolnosť voči chrípkovej infekcii, ale ak to môžeme posúdiť podľa výsledkov kontrolovaných experimentov inde, takéto očkovanie môže byť v tomto prípade ignorované.
 
Abstrakt článku AMA 1919
 
1377. Experimenty na určenie spôsobu šírenia chrípky. Milton J. Rosenau. J.
 
Am. M. Assn., Chicago, 1919, 73, 311.
 
Experimenty na určenie spôsobu šírenia chrípky sa uskutočnili na ostrove Gallops. Stovke dobrovoľníkov bolo väčšinou medzi 18 a 25 rokmi, pričom niektorým bolo okolo 30. Niektorým dobrovoľníkom bola podaná čistá kultúra Pfeifferovho bacila,ale choroba sa u nich nevytvorila.
Veľké množstvá zmesi 13 kmeňov Pfeiffer bacillus sa suspendovali a suspenzia sa nastriekala do nosa, očí a hrdla 19 dobrovoľníkom.
Tento experiment bol tiež negatívny. Ďalší 1 ccm. slizničných výtokov pacienta sa nastriekalo do nosných dierok, hrdla a očí, tiež bez toho, aby došlo k ochoreniu.
Krv od pacientov trpiacich chrípkou bola injekčne podaná v 10 cm3. množstvá na každého z 10 dobrovoľníkov bez toho, aby spôsobovali ochorenie. Desať dobrovoľníkov bolo potom uvedených do tesného kontaktu s 10 pacientmi a napriek tomu, že pacienti dýchali a kašľali na tváre dobrovoľníkov, neobjavila sa žiadna choroba.
Podobné experimenty boli vykonané v Portsmouthe, pričom výsledkom bolo, že polovica dobrovoľníkov mala horúčku a bolesť hrdla spôsobené hemolytickými streptokokmi. Autor dospel k záveru, že skutočný spôsob šírenia chrípky stále ignorujeme.
 
poznámka: Dnes sa takéto experimenty neprevádzajú z dôvodu, že sú vraj neetické .
 
Zdroje:
 
Excerpt from Alternative Etiologies, Other Vaccines, in Public Health Report, Vol. 125, No. 1, January/February 2010, Supplement 3: Science, Microbiology, and Vaccines in 1918, p.33.
 
"Some Interesting Though Unsuccessful Attempts to Transmit Influenza Experimentally," in Public Health Reports, Vol. 34, No. 2, 10 January 1919, pp. 33-36.
 
"Diseases of the Respiratory System: Entry 1377. Experiments to Determine the Mode of Spread of Influenza. Milton J. Rosenau. J.," in Abstracts of Bacteriology, Vol. III, Baltimore: Williams & Wilkins Company, 1919, p. 234.
Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat