Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma

Na FreeHostingu Endora běží desítky tisíc webů. Přidejte se ještě dnes!

Vytvořit web zdarma
^Back To Top

  • Ekonomika

    Chystá sa konfiškácia hotovosti !

  • Politika

    Kto sponzoroval medzinárodný a národný socializmus?.

  • Sloboda

    Prečo je demokracia zlou formou vlády?


Maďarský boj

Zdroj: MECW, zväzok 8, s. 227;
Napísal: Engels asi 8. januára 1849;
Prvýkrát uverejnené: v Neue Rheinische Zeitung č. 194, 13. januára 1849.

Kolín nad Rýnom, január. Kým v Taliansku už bije prvá protirevolúcia z leta a jesene, na maďarských rovinách sa dokončuje posledná etapa boja za potlačenie hnutia, ktoré vzišlo priamo z februárovej revolúcie. Nové talianske hnutie je prológom hnutia z roku 1849, vojna proti Maďarom je epilógom hnutia z roku 1848. Pravdepodobne tento epilóg ešte prejde do novej drámy, ktorá sa pripravuje v tajnosti.

Rovnako ako prvé scény revolučnej tragédie z roku 1848, ktoré rýchlo nasledovali jedna po druhej, ako aj pád Paríža a Viedne, aj tento epilóg je hrdinský a príjemne hrdinský po čiastočne bezfarebných a čiastočne malicherných epizódach z obdobia medzi júnom a októbrom. . Posledný akt z roku 1848 prechádza cez terorizmus do prvého aktu z roku 1849.

Prvýkrát v revolučnom hnutí v roku 1848, prvýkrát od roku 1793, sa národ obklopený nadradenými kontrarevolučnými silami odváži čeliť zbabelej kontrarevolučnej zúrivosti revolučnou vášňou, terreur blanche terreur rouge. Prvýkrát po dlhom období sa stretávame so skutočne revolučnou postavou, mužom, ktorý sa v mene svojho ľudu odváži prijať výzvu zúfalého boja, ktorým je pre svoj národ Danton a Carnot v jednej osobe – Lajos Kossuth.

Prevaha síl je strašná. Celé Rakúsko, 16 miliónov sfanatizovaných Slovanov v popredí, proti 4 miliónom Maďarov.

Masové povstanie, národná výroba zbraní, vydávanie bankoviek, krátka strata pre každého, kto bráni revolučnému hnutiu, revolúcia v permanencii — skrátka, všetky hlavné črty slávneho roku 1793 sa opäť nachádzajú v Uhorsku, ktoré Kossuth vyzbrojil, zorganizoval a inšpirovaný nadšením. Táto revolučná organizácia, ktorá sa pod hrozbou úplného krachu musela dokončiť takpovediac za 24 hodín, vo Viedni chýbala, inak by do nej Windischgrätz nikdy nemohol vstúpiť. Uvidíme, či sa mu napriek tejto revolučnej organizácii podarí vstúpiť do Maďarska.



Pozrime sa bližšie na boj a bojujúce strany.

Rakúska monarchia vznikla zo snahy o zjednotenie Nemecka do jedinej monarchie tak, ako to urobili vo Francúzsku francúzski králi až po Ľudovíta XI. Pokus zlyhal pre žalostnú provinčnú úzkoprsosť Nemcov aj Rakúšanov a pre zodpovedajúceho drobného obchodného ducha habsburskej dynastie. Namiesto celého Nemecka získali Habsburgovci len tie juhonemecké územia, ktoré boli v priamom konflikte s izolovanými slovanskými kmeňmi, alebo v ktorých nemecká feudálna šľachta a nemeckí mešťania spoločne vládli porobeným slovanským kmeňom. V oboch prípadoch Nemci z každej provincie potrebovali podporu zvonku. Tejto podpory sa im dostalo prostredníctvom spolku proti Slovanom a tento spolok vznikol spojením dotknutých provincií pod žezlom Habsburgovcov.

Tak vzniklo nemecké Rakúsko. Stačí si v ktorejkoľvek učebnici prečítať, ako rakúska monarchia vznikla, ako sa rozdelila a znovu vznikla, a to všetko v rámci boja proti Slovanom, aby sme videli, aký správny je tento opis.

S nemeckým Rakúskom susedí Maďarsko. V Uhorsku viedli Maďari rovnaký boj ako Nemci v nemeckom Rakúsku. Nemecký klin vyrazený medzi slovanských barbarov v rakúskom arcivévodstve a Štajersku išiel ruka v ruke s maďarským klinom vyrazeným rovnakým spôsobom medzi slovanskými barbarmi na Leithe. Tak ako na juhu a severe, v Čechách, na Morave, v Korutánsku a na Kraine nemecká šľachta ovládla slovanské kmene, ponemčila ich a vtiahla do európskeho hnutia, maďarská šľachta ovládla aj slovanské kmene na juhu a severe, v r. Chorvátsko, Slavónsko a karpatské územia. Záujmy oboch boli rovnaké; odporcovia oboch boli prirodzenými spojencami. Nevyhnutnosťou bolo spojenectvo Maďarov a rakúskych Nemcov. Všetko, čo ešte chýbalo, bola nejaká veľká udalosť, ťažký útok na oboch, aby sa táto aliancia stala nerozlučnou. Takáto udalosť prišla s dobytím Byzantskej ríše Turkami. Turci ohrozovali Uhorsko a po druhé Viedeň a Uhorsko sa na stáročia nerozlučne dostalo pod dynastiu Flabsburgovcov.

Ale spoloční oponenti oboch postupne slabli. Turecká ríša sa stala bezmocnou a Slovania stratili silu na povstanie proti Maďarom a Nemcom. Časť nemeckej a maďarskej šľachty vládnucej v slovanských krajinách totiž prijala slovanskú národnosť, a tým sa samotné slovanské národnosti začali zaujímať o zachovanie monarchie, ktorá mala čoraz viac brániť šľachtu pred rozvíjajúcou sa nemeckou a maďarskou buržoáziou.
Národnostné rozpory sa vytrácali a habsburská dynastia prijala inú politiku. Tá istá dynastia Habsburgovcov, ktorá nastúpila na nemecký cisársky trón na pleciach nemeckých mešťanov, sa stala rozhodnejšie ako ktorákoľvek iná dynastia zástancom feudálnej šľachty proti mešťanom.

V rovnakom duchu sa Rakúsko podieľalo na delení Poľska.[222] Významní haličskí starší a armádni velitelia Potocki, Lubomirski a Czartoryski zradili Poľsko Rakúsku a stali sa najvernejšími oporami habsburskej dynastie, ktorá im na oplátku zaručila majetky pred útokmi nižšej šľachty a mešťanov.

Ale mešťania v mestách neustále rástli na bohatstve a vplyve a rozvoj poľnohospodárstva popri priemysle menil postavenie roľníkov voči zemepánom. Hnutie mešťanov a sedliakov proti šľachte bolo čoraz hrozivejšie. A keďže hnutie roľníkov, ktorí sú všade stelesnením národnej a lokálnej úzkoprsosti, nevyhnutne nadobúda lokálny a národný charakter, sprevádzalo ho oživenie starých národných bojov.

Za tohto stavu dosiahol Metternich svoj majstrovský ťah. S výnimkou najmocnejších feudálnych barónov zbavil šľachtu všetkého vplyvu na štátnu správu. Vyčerpal silu buržoázie tým, že získal na svoju stranu najmocnejších finančných barónov – musel to urobiť, stav financií mu to nútil. Takto podporovaný vrcholnou feudálnou a finančnou aristokraciou, ako aj byrokraciou a armádou dosiahol oveľa viac ako všetci jeho rivali ideál absolútnej monarchie. Udržiaval pod kontrolou mešťanov a sedliactvo každého národa pomocou aristokracie tohto národa a sedliakov každého iného národa a udržiaval pod kontrolou aristokraciu každého národa strachom z mešťanov a sedliakov tohto národa. Odlišné triedne záujmy, národnostné črty úzkoprsosti a miestne predsudky, napriek ich komplexnosti, boli vzájomným protirečením úplne držané na uzde a umožňovali starému eštebákovi Metternichovi maximálnu voľnosť pri manévrovaní. Ako ďaleko uspel v tomto postavení jedného národa proti druhému, dokazujú haličské jatky, keď demokratické poľské hnutie, ktoré sa začalo v záujme roľníkov, rozdrvil Metternich pomocou samotných rusínskych roľníkov, ktorí boli animovaní náboženským a národným fanatizmom.[223]

Rok 1848 priniesol pre Rakúsko predovšetkým najstrašnejší chaos tým, že na krátky čas oslobodil všetky tieto rôzne národnosti, ktoré sa doteraz vďaka Metternichovi navzájom zotročovali. Do konfliktu sa dostali Nemci, Maďari, Česi, Poliaci, Moravania, Slováci, Chorváti, Rusíni, Rumuni, Ilýri a Srbi, pričom v rámci každej z týchto národností prebiehal boj aj medzi rôznymi vrstvami. Z tohto chaosu však čoskoro vzišiel poriadok. Bojovníci sa rozdelili do dvoch veľkých táborov: Nemci, Poliaci a Maďari sa postavili na stranu revolúcie; zvyšok sa všetci Slovania okrem Poliakov, Rumunov a sedmohradských Sasov postavili na stranu kontrarevolúcie.

Ako k tomuto rozdeleniu národov došlo, aký bol jeho základ?

Rozdelenie je v súlade s celou doterajšou históriou daných národností. Je to začiatok rozhodnutia o živote alebo smrti všetkých týchto národov, veľkých i malých.

Dôkazom toho sú všetky staršie dejiny Rakúska až po súčasnosť a rok 1848 to potvrdil. Spomedzi všetkých veľkých a malých národov Rakúska sa na histórii aktívne podieľali a stále si zachovávajú svoju vitalitu iba traja vlajkonosiči pokroku – Nemci, Poliaci a Maďari. Preto sú teraz revolučné.

Všetky ostatné veľké a malé národnosti a národy sú predurčené čoskoro zahynúť v revolučnej svetovej búrke. Z tohto dôvodu sú teraz kontrarevolučné.

Čo sa týka Poliakov, odkazujeme čitateľa na náš článok o debatách o poľskej otázke vo Frankfurte. Aby Metternich utlmil ich revolučného ducha, apeloval na Rusínov, národnosť odlišnú od Poliakov trochu odlišným dialektom a najmä gréckym ortodoxným náboženstvom. Rusíni oddávna patrili k Poľsku a až od Metternicha sa dozvedeli, že Poliaci sú ich utláčateľmi. Akoby v starom Poľsku sami Poliaci neboli tak utláčaní ako Rusíni, akoby pod rakúskou nadvládou Metternich nebol ich spoločným utláčateľom!

Toľko k Poliakom a Rusínom, ktorí sú navyše pre svoju históriu a geografickú polohu tak ostro oddelení od vlastného Rakúska, že sme ich museli najskôr dostať z cesty, aby sme si vyjasnili chaos ostatné národy.
Na úvod si však všimnime aj to, že Poliaci prejavili veľké politické porozumenie a skutočného revolučného ducha tým, že teraz vstúpili do spojenectva so svojimi starými nepriateľmi, Nemcami a Maďarmi, proti panslovanskej kontrarevolúcii. Slovan, ktorému je sloboda jasnejšia ako slovanstvo, dokazuje svoju životaschopnosť už len týmto faktom, a tým si už zabezpečuje budúcnosť.

Teraz prejdeme do samotného Rakúska.

Rakúsko ležiace južne od Sudetských a Karpát, v hornom údolí Labe a v oblasti stredného Dunaja bolo v ranom stredoveku krajinou osídlenou výlučne Slovanmi. Jazykom a zvykmi patria títo Slovania do rovnakého kmeňa ako Slovania Turecka, Srbi, Bosniaci, Bulhari a Slovania z Trácie a Macedónska; títo sa na rozdiel od Poliakov a Rusov nazývajú južnými Slovanmi. Okrem týchto príbuzných slovanských národností rozľahlú oblasť od Čierneho mora po české lesy a tirolské Alpy obývalo len niekoľko Grékov na juhu Balkánu a v dolnom Podunajsku roztrúsení rumunsky hovoriaci Valasi.

Do tejto kompaktnej slovanskej masy vrazili klin Nemci zo západu a Maďari z východu. Nemecký živel si podmanil západnú časť Čiech a pretlačil sa po oboch stranách Dunaja až na druhú stranu Leithy. Rakúske arcivojvodstvo, časť Moravy a väčšia časť Štajerska boli ponemčené, a tak som oddelil Čechov a Moravanov od obyvateľov Korutánska a Krainy. Tak isto bolo Sedmohradsko a stredné Uhorsko až po nemecké hranice úplne vyčistené od Slovanov a obsadené Maďarmi, ktorí tu oddelili Slovákov a niekoľko rusínskych lokalít (na severe) od Srbov, Chorvátov a Slovincov a všetkých týchto podrobili. národy pod svoju vládu. Napokon si Turci po vzore Byzantíncov podrobili Slovanov južne od Dunaja a Sávy a historická úloha južných Slovanov bola navždy ukončená.[224]

Posledným pokusom južných Slovanov o samostatnú úlohu v dejinách bola husitská vojna[225], národná sedliacka vojna Čechov pod vlajkou náboženstva proti nemeckej šľachte a nadvláde nemeckého cisára. Pokus zlyhal a odvtedy zostali Česi spútaní pod jarmom Nemeckej ríše.

Na druhej strane ich dobyvatelia — Nemci a Maďari — prevzali historickú iniciatívu v Podunajsku. Bez pomoci Nemcov a najmä Maďarov by sa južní Slovania stali tureckými, ako sa to v skutočnosti stalo časti z nich, dokonca mohamedánom, akými sú Slovania v Bosne dodnes. A pre južných Slovanov Rakúska je to služba, ktorá nie je príliš drahá ani za cenu výmeny národnosti za nemeckú alebo maďarskú.

Turecká invázia v pätnástom a šestnástom storočí bola druhým vydaním arabskej invázie z ôsmeho storočia. Víťazstvo Charlesa Martela bolo opakovane vybojované pri viedenských hradbách a na uhorskej nížine. Tak ako vtedy v Poitiers a neskôr vo Wahlstatte, počas invázie Mongolov[226] aj tu bola hrozba pre celý európsky vývoj. A kde išlo o záchranu, ako to mohlo dosiahnuť niekoľko národností, ako boli rakúski Slovania, ktorí sa už dávno rozpadli a stali sa impotentnými a ktoré navyše samy potrebovali zachrániť?

Situácia vo vnútri bola taká, ako navonok. Trieda, ktorá bola hybnou silou a nositeľkou hnutia, buržoázia, bola všade nemecká alebo maďarská. Slovania len ťažko mohli dať vznik národnej buržoázii a južní Slovania len v celkom ojedinelých prípadoch. A s buržoáziou, priemyselnou mocou a kapitálom boli v rukách Nemci alebo Maďari, rozvíjala sa nemecká kultúra a aj intelektuálne sa Slovania podriaďovali Nemcom, dokonca až po Chorvátsko. To isté sa stalo — len neskôr, a teda v menšej miere — v Uhorsku, kde Maďari spolu s Nemcami prevzali vedenie v intelektuálnych a obchodných záležitostiach. Ale maďarskí Nemci, hoci si zachovali nemecký jazyk, stali sa skutočnými Maďarmi povahou, charakterom a zvykmi. Výnimkou sú len novozavedení sedliacki kolonisti, Židia a Sasovia v Sedmohradsku, ktorí si tvrdohlavo zachovávajú absurdnú národnosť uprostred cudziny.

A ak Maďari v civilizácii trochu zaostávali za nemeckými Rakúšanmi, v poslednom čase ich svojou politickou aktivitou brilantne predbehli. V rokoch 1830 až 1848 bolo v samotnom Uhorsku viac politického života ako v celom Nemecku a feudálne formy starej uhorskej ústavy sa lepšie využívali v záujme demokracie ako moderné formy juhonemeckých ústav. A kto tu stál na čele hnutia? Maďari. Kto podporil rakúsku reakciu? Chorváti a Slovinci.

Proti maďarskému hnutiu, ako aj proti prebúdzajúcemu sa politickému hnutiu v Nemecku, založili rakúski Slovania Sonderbund[227] – panslavizmus.

Panslavizmus nevznikol v Rusku ani v Poľsku, ale v Prahe a v Agrame.[228] Panslavizmus znamená spojenie všetkých malých slovanských národov a národností Rakúska a sekundárne Turecka na boj proti rakúskym Nemcom, Maďarom a prípadne proti Turkom. Turci sú tu zahrnutí len mimochodom a ako národ, ktorý je tiež v stave úplného úpadku, možno úplne ignorovať. Panslavizmus je vo svojej základnej tendencii namierený proti revolučným prvkom Rakúska, a preto je od začiatku reakčný.

Panslavizmus túto reakčnú tendenciu okamžite doložil dvojnásobnou zradou: obetoval svojej malichernej národnej úzkoprsosti jediný slovanský národ, ktorý dovtedy počínal revolučne, Poliakov; predal seba aj Poľsko ruskému cárovi.

Priamym cieľom panslavizmu je vytvorenie slovanského štátu pod ruskou nadvládou, siahajúceho od Krušných hôr a Karpát až po Čierne, Egejské a Jadranské more – štátu, ktorý by okrem nemeckého, talianskeho, maďarského, valašského, Turecký, grécky a albánsky jazyk, tiež približne tucet slovanských jazykov a základných dialektov. To všetko by držali pohromade nie prvky, ktoré doteraz držali Rakúsko pohromade a zabezpečovali jeho rozvoj, ale abstraktná kvalita slovanstva a takzvaného slovanského jazyka, ktorý je v každom prípade spoločný pre väčšinu obyvateľov. Ale kde je toto slovanstvo, ak nie v mysliach niekoľkých ideológov, kde je „slovanský jazyk“ okrem predstavivosti Herrena Palackého, Gaja a spol., a do istej miery v starých slovanských litániách ruskej cirkvi , ktorému už žiadny Slovan nerozumie? V skutočnosti sú všetky tieto národy na najrozmanitejších štádiách civilizácie, od pomerne vysoko rozvinutého (vďaka Nemcom) moderného priemyslu a kultúry v Čechách až po takmer kočovné barbarstvo Chorvátov a Bulharov; v skutočnosti majú teda všetky tieto národy najviac antagonistické záujmy. V skutočnosti sa slovanský jazyk týchto desiatich alebo dvanástich národov skladá z rovnakého počtu nárečí, väčšinou navzájom nezrozumiteľných, ktoré možno zredukovať na rôzne hlavné kmene (čeština, ilýrčina, srbčina, bulharčina) a ktoré v dôsledku celkového zanedbávanie všetkej literatúry a nedostatok kultúry u väčšiny týchto národov sa stali čírym patoisom a až na malé výnimky mali vždy nad sebou cudzí, neslovanský jazyk ako spisovný jazyk. Panslovanská jednota je teda buď čistá fantázia, alebo — ruské klásť.

A aké národy majú stáť na čele tohto veľkého slovanského štátu? Práve tie národy, ktoré boli tisíc rokov rozprášené a rozdelené, tie národy, ktorým iné, neslovanské národy násilne vnútili prvky schopné života a rozvoja, tie národy, ktoré víťazné zachránili pred pádom v tureckom barbarstve. ramená neslovanských národov, malých, bezmocných národností, všade od seba oddelených a zbavených národnej sily, v počte od niekoľkých tisíc až po necelé dva milióny ľudí! Stali sa tak slabými, že napríklad rasa, ktorá bola v stredoveku najsilnejšia a najstrašnejšia, Bulhari, sú dnes v Turecku známi len svojou miernosťou a mäkkosťou srdca a kladú veľký dôraz na to, že sa im hovorí dobre chrisztian, dobrí kresťania! Existuje jediná z týchto rás, Čechov a Srbov nevynímajúc, ktorá má národnú historickú tradíciu, ktorá sa medzi ľuďmi udržiava pri živote a stojí nad najdrobnejšími miestnymi bojmi?

Panslavizmus bol na vrchole v ôsmom a deviatom storočí, keď južní Slovania ešte držali celé Uhorsko a Rakúsko a ohrozovali Byzanciu. Ak v tom čase nedokázali odolať nemeckej a maďarskej invázii, ak nedokázali dosiahnuť nezávislosť a vytvoriť stabilný štát, aj keď sa ich nepriatelia, Maďari a Nemci, navzájom trhali na kusy, ako budú schopní? dosiahnuť to dnes, po tisícročnom podriadení a strate národného charakteru?

Niet krajiny v Európe, ktorá by v tom či onom rohu nemala jeden alebo niekoľko zničených fragmentov národov, zvyšku bývalého obyvateľstva, ktoré bolo potlačené a držané v otroctve národom, ktorý sa neskôr stal hlavným nositeľom historického vývoja. Tieto pozostatky národa nemilosrdne pošliapaného v priebehu dejín, ako hovorí Hegel, tieto zvyškové fragmenty národov sa vždy stanú fanatickými vlajkonositeľmi kontrarevolúcie a ostanú nimi až do úplného vyhubenia alebo straty národného charakteru, rovnako ako celá ich existencia vo všeobecnosti je sama osebe protestom proti veľkej historickej revolúcii.

Takými sú v Škótsku
Gaels, prívrženci Stuartovcov v rokoch 1640 až 1745.

Takými sú vo Francúzsku Bretónci, priaznivci Bourbonovcov v rokoch 1792 až 1800.

Takými sú v Španielsku Baskovia, priaznivci dona Carlosa.

Takými sú v Rakúsku panslavistickí južní Slovania, ktorí nie sú ničím iným ako zvyškovým fragmentom národov, ktorý je výsledkom extrémne zmäteného tisícročného vývoja. Že tento zvyškový fragment, ktorý je tiež mimoriadne zmätený, vidí svoju spásu iba v obrate celého európskeho pohybu, ktorý by podľa neho nemal smerovať zo západu na východ, ale z východu na západ, a že je preň nástrojom oslobodenie a puto jednoty je ruské knout — to je najprirodzenejšia vec na svete.

Už pred rokom 1848 teda južní Slovania jasne ukázali svoj reakčný charakter. Rok 1848 ju vyniesol naplno na svetlo sveta.

Keď sa strhla februárová búrka, kto urobil rakúsku revolúciu? Viedeň alebo Praha? Budapešť alebo Agram? Nemci a Maďari alebo Slovania?

Je pravda, že medzi vzdelanejšími južnými Slovanmi bola malá demokratická strana, ktorá sa síce nechcela vzdať svojej národnosti, no predsa ju túžila dať k dispozícii boju za slobodu. Táto ilúzia, ktorá dokázala vzbudiť sympatie aj u západoeurópskych demokratov, sympatie plne opodstatnené, pokiaľ sa slovanskí demokrati zúčastňovali na boji proti spoločnému nepriateľovi, túto ilúziu rozbilo bombardovanie Prahy. Po tejto udalosti sa všetky juhoslovanské rasy podľa vzoru Chorvátov dali k dispozícii rakúskej reakcii. Tí vodcovia juhoslovanského hnutia, ktorí naďalej hlúpo rozprávajú o rovnosti národov, o demokratickom Rakúsku a podobne, sú buď hlúpi snílkovia, ako napríklad mnohí novinári, alebo sú to eštebáci ako Jellachich. Ich demokratické záruky nemajú o nič väčší význam ako demokratické záruky oficiálnej rakúskej kontrarevolúcie. Stačí povedať, že v praxi sa obnova juhoslovanskej národnosti začína tými najsurovejšími výbuchmi zúrivosti proti rakúskej a maďarskej revolúcii, s prvým veľkým dobrom v prospech ruského cára.

Okrem vyššej šľachty, byrokracie a vojenstva našla rakúska kamarila oporu len u Slovanov. Slovania mali rozhodujúci podiel na páde Talianska, Slovania vtrhli do Viedne a práve Slovania teraz útočia na Maďarov zo všetkých strán. Na ich čele ako hovorcovia sú Česi pod Palackého, ako vodcovia ozbrojených síl Chorváti pod Jellachichom.

To je prejavená vďačnosť za to, že nemecká demokratická tlač v júni všade sympatizovala s českými demokratmi, keď ich zostrelil Windischgrätz, ten istý Windischgrätz, ktorý je teraz ich hrdinom.

Sumarizovať:

V Rakúsku okrem Poľska a Talianska prevzali historickú iniciatívu v roku 1848 Nemci a Maďari, ako už za posledných tisíc rokov. Predstavujú revolúciu.

Južní Slovania, ktorých už tisíc rokov ťahali Nemci a Maďari, povstali až v roku 1848, aby dosiahli svoju národnú nezávislosť, aby tým zároveň potlačili nemecko-maďarskú revolúciu. Predstavujú kontrarevolúciu. K nim sa pripojili dva národy, ktoré tiež už dávno zdegenerovali a boli zbavené všetkej historickej sily: Sasovia a Sedmohradskí Rumuni.

Habsburská dynastia, ktorej moc bola založená na spojení Nemcov a Maďarov v boji proti južným Slovanom, si teraz predlžuje posledné chvíle svojej existencie spojením južných Slovanov v boji proti Nemcom a Maďarom.

To je politický aspekt otázky. Teraz k vojenskému aspektu.

Kraj obývaný výlučne Maďarmi netvorí ani jednu tretinu celého Uhorska a Sedmohradska. V oblasti od Pressburgu, severne od Dunaja a Theissu až po zadnú časť Karpát žije niekoľko miliónov Slovákov a niekoľko Rusínov. Na juhu medzi Sávou, Dunajom a Drávou žijú Chorváti a Slovinci; ďalej na východ pri Dunaji je vyše polmiliónová srbská kolónia. Tieto dva slovanské úseky spájajú Valasi a Sedmohradskí Sasovia.

Z troch strán sú teda Maďari obklopení prirodzenými nepriateľmi. Ak by Slováci, okupujúci horské priesmyky, boli menej vlažnej povahy, boli by vzhľadom na ich kraj výborne prispôsobený na partizánsku vojnu nebezpečnými protivníkmi.

Maďari však musia zo severu odolať útokom inváznych vojsk z Haliče a Moravy. Naproti tomu na východe sa Rumuni a Sasi hromadne postavili a pridali sa tam k rakúskemu armádnemu zboru. Ich situácia je vynikajúca, čiastočne kvôli hornatému charakteru krajiny

d čiastočne preto, že zaberajú väčšinu miest a pevností.

Napokon na juhu sú banátski Srbi, podporovaní nemeckými kolonistami, Valachmi a tiež rakúskym zborom, chránení rozsiahlym alibunárskym močiarom a takmer nedobytní.

Chorváti sú chránení Drávou a Dunajom, a keďže majú k dispozícii silnú rakúsku armádu so všetkými pomocnými prostriedkami, postúpili do maďarskej oblasti už pred októbrom a teraz majú len malé problémy udržať svoju obrannú líniu na rieke. Dolná Dráva.

Napokon zo štvrtej strany, z Rakúska, teraz postupujú spletité kolóny Windischgrätz a Jellachich. Maďari sú obkľúčení zo všetkých strán a obkľúčení nepriateľom s obrovskou mocou.

Boje pripomínajú boje proti Francúzsku v roku 1793, ale s tým rozdielom, že riedko osídlená a len polocivilizovaná krajina Maďarov ani zďaleka nedisponuje takými zdrojmi, aké mala vtedy Francúzska republika.

Zbrane a munícia vyrábané v Maďarsku sú určite veľmi nízkej kvality; najmä je nemožné, aby výroba delostrelectva napredovala rýchlo. Krajina je oveľa menšia ako Francúzsko a každý stratený centimeter územia je preto oveľa väčšou stratou. Maďarom zostalo len ich revolučné nadšenie, odvaha a energická, rýchla organizácia, ktorú im Kossuth dokázal dať.

Ale pre to všetko Rakúsko ešte nemá vyhraté.

„Ak nedokážeme poraziť cisárske jednotky na Leithe, porazíme ich na Rabnitzi; ak nie na Rabnitzi, porazíme ich v Pešti; ak nie v Pešti, tak na Theisse, ale v každom prípade ich porazíme."
[Z Kossuthovho prejavu na uhorskom sneme 9. novembra 1848]

Tak povedal Kossuth a robí všetko pre to, aby dodržal slovo.

Dokonca aj po páde Budapešti majú Maďari stále veľkú dolnomaďarskú step, terén, ktorý bol špeciálne vytvorený pre jazdeckú partizánsku vojnu a ktorý ponúka množstvo takmer nenapadnuteľných bodov medzi močiarmi, kde sa Maďari môžu prehrabať. A Maďari, ktorí sú takmer všetci jazdci, majú všetky vlastnosti potrebné na vedenie takejto vojny. Ak sa cisárska armáda odváži vstúpiť do tejto púštnej oblasti, kde bude musieť získať všetky svoje zásoby z Haliče alebo Rakúska, pretože na mieste nenájde nič, absolútne nič, je nemožné vidieť, ako bude môcť vydržať. . V uzavretej formácii nič nedosiahne; a ak sa rozdelí na lietajúce jednotky, stratí sa. Jeho nemotornosť by ho nenávratne vydala do rúk rýchlych maďarských jazdeckých oddielov, bez akejkoľvek možnosti prenasledovania, aj keby malo byť víťazné, a každý izolovaný vojak cisárskej armády by našiel smrteľného nepriateľa v každom sedliakovi, v každom pastierovi. Vojna v týchto stepiach je ako vojna v Alžírsku a nemotorná rakúska armáda by potrebovala roky, aby ju ukončila. A Maďari budú zachránení, ak vydržia len pár mesiacov.

Maďarská kauza nie je na tom tak zle, ako by nás žoldnierske čierno-žlté [farby rakúskej vlajky] entuziazmus verili. Maďari ešte nie sú porazení. Ale ak padnú, padnú slávne ako poslední hrdinovia revolúcie z roku 1848, a to len na krátky čas. Potom slovanská kontrarevolúcia na nejaký čas zmetie rakúsku monarchiu so všetkým jej barbarstvom a kamarila uvidí, akých má spojencov. Ale pri prvom víťaznom povstaní francúzskeho proletariátu, ktoré sa Ľudovít Napoleon zo všetkých síl snaží vyvolať, budú rakúski Nemci a Maďari oslobodení a vykonajú krvavú pomstu na slovanských barbaroch. Všeobecná vojna, ktorá potom vypukne, rozbije tento slovanský Sonderbund a zničí všetky tieto malicherné národy, ktoré sú ukryté až po ich mená.

Ďalšia svetová vojna bude mať za následok zmiznutie z povrchu zemského nielen reakčných tried a dynastií, ale aj celých reakčných národov. A to je tiež krok vpred

Copyright © 2013. RESPUBLICA  Rights Reserved.